Martin Benka

Martin Benka (1888, Kostolište – 1971, Malacky) bol zakladateľskou osobnosťou moderného slovenského výtvarného prejavu. Vo Viedni v rokoch 1908 – 1909 navštevoval súkromnú maliarsku školu Ernsta Neumanna. V rokoch 1909 – 1913 študoval na súkromnej krajinárskej škole Aloisa Kalvodu v Prahe. V roku 1913 absolvoval cestu do Veličnej na Orave. Medzi rokmi 1910 – 1914  absolvoval s Kalvodovou školou viacero maliarskych ciest do okolia Křivoklátu a na Moravské Slovácko. V roku 1914 získal v Prahe svoj prvý ateliér, kde žil a pracoval do roku 1939. V roku 1920 nasledovala cesta na Oravu, Spiš a Liptov, prvýkrát vystavoval na Slovensku so Spolkom slovenských umelcov v Martine a Bratislave. V rokoch 1922 – 1923 podnikol študijnú ceste do Talianska a Juhoslávie. V roku 1926 sa ako prvý Slovák zúčastnil Bienále v Benátkach. V roku 1927 absolvoval cestu do Paríža a v roku 1930 do Nemecka, Holandska, Belgicka, Francúzska a Maroka. V roku 1934 sa zúčastnil Bienále v Benátkach. Vystavoval na Svetovej výstave v Paríži, kde bol vyznamenaný striebornou medailou. V roku 1939 sa usadil v Martine. Venoval sa aj tvorbe pre architektúru a verejný priestor, grafike, ilustrácii, užitej grafike, hudobnej kompozícii a husliarstvu.

O DIELE

Žena v horách, olej na plátne, 40. roky 20. storočia, 56 x 44 cm
Martin Benka sa stal otcom slovenského moderného maliarstva. Pri takomto „ustanoviteľskom“ úsilí je pochopiteľný patetický tón zobrazení, ich heroické a panteistické vyznenie a z toho plynúca čarovná atmosféra eposu či mýtu, ktorú v iných európskych výtvarných kultúrach pri oslave národného ducha v tak sugestívnej podobe nachádzame zriedkavo. Pre výtvarný výraz prevažne horalského národa bol vítanou devízou dramatický ráz jeho krajiny, v ktorom sa vždy skrýva i kus melanchólie.

Dielo Žena v horách štýlovo spadá do 40. rokov 20. storočia a geograficky je zasadené do autorom milovaného pomedzia Oravy a Liptova. Romantizujúce videnie nemá ďaleko k samotnému romantizmu – Žena v horách je vízia osamotenej postavy stojacej chrbtom k divákovi, pozorujúca majestát prírody, čo je motív analogický zádumčivým vidinám Caspara Davida Friedricha. U Benku však nemá trudnomyseľný filozofický presah, lebo postava je integrálnou súčasťou krajiny a skôr duchovnou než reálnou figúrou – nejde o konfrontáciu, ale o bytostné spojenie človeka a krajiny.